Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Ľudová architektúra

Ľudová architektúra Vrboviec bola poznamenaná viacerými vplyvmi historického vývoja.V počiatočnom vývoji osídlenia zrejme boli na územie chotára prenesené prvky drevených stavieb cestou prisťahovalcov z radov husitov. O tom svedčí i stavba prvého dreveného kostola. Neskoršie ovplyvňujú ľudovú architektúru kolonisti z Nemecka, ktorí sa usadili vo väčšom počte v susednom Sobotišti, ale ich prítomnosť bola i na území Vrboviec. V období 18. a 19. storočia sa prenášajú niektoré prvky zo susednej Moravy. Spočiatku väčšina domov bola stavaná tzv. nabíjanicou. Jedná sa o technológiu, kde sa do zeme vybudovali základy domu z kameňa a potom sa do drevených posuvných „kaziet“ sypala hlina s posekanou slamou a vetvami – prútmi, polievalo sa to vodou a drevenými tĺkmi utlačilo. Neskoršie túto technológiu nahradila výroba hlinených tehál. Jednalo sa o stavbu trojdielneho komorového pôdorysu, kde v prednej časti bola veľká izba, potom sa nachádzal pitvor / budúca kuchyňa/ s otvoreným ohniskom a tretia miestnosť bola buď komora, sklad pre obilie, okopaniny a pod. alebo maštaľ pre dobytok. Spočiatku bol vstup riešený zboku do pitvora /kuchyne/. Aby sa zamedzilo priamemu chladu zvonku, bol okolo vstupných dverí budovaný murovaný výstupok / pilier/. Tetno bol asi prenesený z moravskej ľudovej architektúry, tzv. ŽUDRO. V pitvore bol široký komín s otvoreným ohniskom, kde sa na trojnožke v liatinových a medených nádobách varilo. Neskoršie otvorené ohniská nahradili kachlové alebo kovové pece s rúrou a v izbách boli kachlové kamná, ktoré boli vyhrievané teplým vzduchom z pece z kuchyne. Mimo to bol v pitvore / kuchyni / otvor do pece na pečenie chleba, ktorá prechádzala do izby. Na takýchto peciach spravidla spávali deti. Radový dom mal sedlovú strechu s uzatvoreným vikierom / vstupom/, cez ktorý sa na povale ukladalo seno ako krmovina pre dobytok. Bola to i výborná izolácia proti chladu v zime. Strechy boli väčšinou pokryté slamou, tzv. „doškami“. Boli to viazaničky rovnej slamy, mlátenej cepami. Šindeľ z dreva sa u nás takmer nevyskytoval. Neskoršie boli slamené strechy nahradené buď lámanou bridlicou /šifrom/, eternitom a hlavne pálenou krytinou / škridľami z pálenej hliny/. V 18. a 19. storočí bohatší občania po vzore habánov, /zrejme architektúra prenesená z Nemecka/ si stavali domy s nižším jedným poschodím, tzv. výškou. Väčšinou takého domy vlastnili remeselníci /mlynári využívali „výšky“ ako sklad obilia, vreciari-pytlikári tkali plátno a šili pre mlynárov vrecia, sitári – výrobcovia sít pre mlyny i pre domácnosti/. Na dedine sa väčšina hospodárskych budov ako chlievy, maštale a stodoly stavali z kameňa alebo z hornej časti z nepálenej hliny. Obloky boli menšie, členené na 6 tabuliek skla, spravidla dvojité, vnútorné či vonkajšie. Medzi oblokom sa pestovali kvetiny. Strechy boli väčšinou pretiahnuté so širším odkvapom vpredu i zo vstupnej strany, kde bol vybudovaný z plochých kameňov široký násyp. Domy sa natierali vápnom spravidla s modrým odtieňom a pri zemi z 20 až 30 cm tzv. „obrovnávkou“ buď tmavomodrej alebo okrovej farby. Niekde sa tieto vyskytovali i okolo oblokov. V izbách bola hlinená podlaha vymazaná blatom s plevami. Typickým rysom ľudového staviteľstva v obci hlavne pod vplyvom vysokého počtu obyvateľov /v 18. a 19. storočí okolo 6000/ boli spoločné dvory a niekoľko obytných domov za sebou. Tradičné ľudové staviteľstvo vďaka využívaniu prírodných danností bolo neoddeliteľnou súčasťou krajiny a to ako výberom materiálu tak i konštrukčnou a funkčnou skladbou. Ľudové staviteľstvo bolo odrazom kolektívnej skúsenosti. Dotváralo citlivo celkový ráz obce, hlavne v predchádzajúcich storočiach.