Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

História

14.-18. STOROČIE

Prvá písomná zmienka o obci Vrbovce sa nachádza v darovacej listine zo 16. júla1394. Kráľ Žigmund daroval hrad Branč a priľahlé obce svojmu prívržencovi Stiborovi zo Stiboríc. Latinský text darovacej listiny uvádza názov „Vrbowich“ /Vrbovce/. Originál je uložený v Zbierke stredovekých listín v Krajinskom archíve v Budapešti pod číslom MNL OL DL–64 736. V rokoch 1428-1435 prechádzali naším územím husitské a bratrícke vojská. Po porážke J. Jiskru z Brandýsa a bratríkov sa pravdepodobne niektorí usadili i v obci Vrbovce, o čom svedčia názvy priezvisk ako napríklad Váňa, Mareček, Sukup, Vítek, Sládek a pod. V 16. storočí bola vo Vrbovciach zriadená tridsiatková stanica, čo posilnilo ich dosídľovací proces. V roku 1590 si obyvatelia Vrboviec postavili kostol v renesančnom slohu. V polovici 18.storočia mali Vrbovce 782 rodín /domácností/, z toho 421 bývalo v mestečku a 361 na kopaniciach. V roku 1757 vznikol vo Vrbovciach požiar, zhorela veľká časť obce i s kostolom. V roku 1784 bolo v celom Uhorsku sčítanie ľudu. Podľa tohto sčítania ukončeného v roku 1787 žilo v obci 4 493 obyvateľov v 813 rodinách. Tieto bývali v 685 domoch. Už vtedy bol vo Vrbovciach pivovar, ktorý varil pivo pre panstvo na Branči.

19. STOROČIE

V júli 1810 získala obec oprávnenie poriadať miestne potravinové trhy – každý pondelok a okrem tohto šesťkrát do roka veľké výročné trhy s remeselníckym spotrebným tovarom a dobytkom.       V roku 1810 boli povýšené Vrbovce na „Mestečko“ a zároveň bol schválený a zavedený nový erb s vyobrazením vrbového stromu na gotickom štíte ovenčenom ružami. Mestské pečatidlo malo v strede uvedený erb s maďarským nápisom - Pečať mestečka Vrbovce 1810. V tejto dobe hlavné ťažisko rozvoja bolo orientované na poľnohospodárstvo. V mestečku pracovalo v 9 remeslách 36 majstrov a 11 pomocníkov. Najpočetnejšie boli zastúpení vreciari /pytlikári/ a sitári, ďalej mlynári, kováči, 2 kožušníci a po jednom stolár, kolár a zámočník. V roku 1831 ochorelo na choleru 111 občanov, z toho 26 zomrelo. Historický význam Vrboviec v národno-oslobodzovacom hnutí. V rokoch 1840 – 1847 sa vo Vrbovciach rozvíja veľmi čulý kultúrno spoločenský život. V čítacích spolkoch sa občania zoznamujú s časopismi „Slovenskje národnje novini“ i inou literatúrou. Sestry Bôrikové (Johana a Anna) organizujú nedeľné školy pre dievčatá a mladé ženy. Tieto majú osvetové i praktické zameranie /šitie, varenie/. Významnú úlohu v pestovaní národnej hrdosti plnilo i ochotnícke divadlo. Vrbovčania vystupovali so svojimi divadelnými hrami i v okolitých obciach. 19.marca 1845 bol na Vrbovciach ako druhý po Sobotišti ustanovený o druhej hodine popoludní „Gazdovský spolok“, ktorý viedol kaplan Daniel Bôrik a učiteľ /rechtor/ Juraj Ľubomil Kulíšek. Tento spolok tvoril základ pre spotrebné potravinové družstvo. V roku 1846 boli na miestnom cintoríne ako symbol Slovanstva vysadené lipy. Niektoré sa zachovali až do dnešnej doby. Zrušenie poddanstva a čiastočné reformy sa odrazili i v jednaní inteligencie vo Vrbovciach. V čele tohto hnutia bol Daniel Jaroslav Bôrik a Juraj Lubomír Kulíšek. Za ich aktivity boli tvrdo perzekuovaní (boli vypočúvaní a uväznení D. J. Bórik v Nitre a J. Ľ. Kulíšek v Senici) zo strany maďarských úradov. V nedeľu 30.apríla 1848 bol Hurban ako dekan a zároveň inšpektor cirkevnej školy pozvaný na Vrbovce. Konala sa veľká slávnosť, mládenci čakali na koňoch na Hurbana na hraniciach obce. Sprievod v dedine bol spestrený streľbou z ručných zbraní. Po ceste si Hurban všimol, že pred obecným úradom (ako obecný úrad - richtársky dom Martina Mitáčka), bol osadený „dereš“. Vyzval preto mládencov, aby ho vykopali a spálili. Toto sa na druhý deň doobeda uskutočnilo pri miestnom cintoríne. Na vežiach oboch kostolov boli vyvesené slovenské zástavy. Týmto sa začali prípravy vo Vrbovciach na povstanie podjavorinského ľudu proti národnostnému útlaku. Aby sa zabránilo rozvoju revolučnej aktivity, bola vo Vrbovciach v lete roku 1848 nasadená  stotina Ceccopierovcov, ktorej velil kpt. Buzicio. Dňa 17 septembra 1848 začína presun povstalcov z Viedne do Bzenca (zastali asi na hranici medzi Bzencom a Moravským Pískom). Sestra Daniela Jaroslava Bôrika, Johanka vyd. Hrebendová a iní, organizovali pomoc na presun z Bzenca do pohraničia Vrboviec – dnešná časť Šance. Z Vrboviec bolo poslaných na odvoz zbraní a streliva 10 konských povozov. Na mieste pred dnešnou časťou Šance sa k dobrovoľníkom prihovorili Hurban a Štúr, kde boli predstavení vojenskí velitelia Zach, Bloudek a Janečeka. Hurban privítal dobrovoľníkov slovami: „Nebolo hranice medzi Moravou a Slovenskom, nemá byť jej ani potom, ale vlasť slovanská bude spoločná, budeme pracovať, aby sa tieto hranice zotreli.“ V nočných hodinách pokračovali povstalci smerom na Myjavu. Tam bola odzbrojená posádka Ceccopierovcov a 19. septembra sa uskutočnilo národné zhromaždenie, na ktorom Slovenská národná rada vyhlásila slovenskú samostatnosť. Zároveň vyzvala slovenský ľud k celonárodnému povstaniu. Z Vrboviec sa zapojilo do povstania viac ako 300 mužov. Prvé víťazné bojové stretnutie sa uskutočnilo pri Brezovej, ale v boji pri Senici utrpeli dobrovoľníci porážku. Po porážke tohto 1. povstania boli zahájené tvrdé represálie i proti občanom Vrboviec. Johanka Bôriková – Hrebendová sa musela ukrývať v lesoch. Časť vrbovčianskych rodín musela obec opustiť a skrývať sa v susedných obciach na Morave. V dedine sa usadila jednotka maďarských gardistov. 24. novembra 1848 bol organizovaný Hurbanom a Janečkom znova nábor pre 2. povstaleckú výpravu. Tejto sa zúčastnilo z Vrboviec asi 80 dobrovoľníkov. Od 30. júna 1849 bola organizovaná 3. výprava na stredné a juhovýchodné Slovensko. Na tejto výprave padol Myjavčan Tomašik-Šebo a Vrbovčan Valášek - Červený pri Muráni. V bojoch sa vyznamenali občania Filúš, Lališ a Jozefák. Za povšimnutie stojí hrdinský čin občana Lališa, ktorý odolal presile 7 bojovníkov a sám sa ubránil bez zranenia. Ciele a poslanie SNR sa nepodarilo naplniť. Neskoršie opäť zvíťazili maďarizačné snahy. V roku 1862 bolo povolené postaviť obecný dom a obecnú školu. Okrem nej boli ešte dve konfesijné školy – židovská a katolícka. V roku 1866 postihla obec znovu epidémia cholery, na ktorú zomrelo 148 ľudí. Obec mala v tejto dobe 5 998 obyvateľov. Od r. 1873 pôsobí v obci novozriadený poštový úrad.

20. STOROČIE

Prvá svetová vojna 1914 – 1918 dňa 26. júna 1914 bola vyhlásená mobilizácia. Vojenská branná povinnosť sa vzťahovala na mužov vo veku od 18 do 50 rokov. 4 vojnové roky boli pre obec veľmi tvrdé. Chudoba a roľníci trpeli. Mnohí odporcovia režimu boli posielaní do pracovných táborov. V prvej svetovej vojne padlo 124 občanov. V roku 1918 boli odobraté kostolné zvony. Prvé správy o zániku Rakúsko-Uhorska sa občania dozvedeli až 2. novembra 1918 od vojakov vracajúcich sa z frontu. Odpor k bývalému režimu ako aj útlak a úžerníctvo niektorých občanov po dobu vojny vyvolal, u inak pokojného obyvateľstva, aroganciu, násilie a ničenie majetku. Došlo k rabovaniu obchodov, rozkrádaniu a rozbíjaniu majetku škôl, poštového a obecného úradu. Po prvej svetovej vojne ľud v obci živoril. Prvá vysťahovalecká vlna bola ešte v 18. stor. a na začiatku 19. stor.  na Dolnú zem. Ešte pred 1. sv. vojnou v dôsledku maďarizácie a biedy ale hlavne po nej nastala druhá vysťahovalecká vlna hlavne do USA. Zásluhou časti inteligencie i v medzivojnovom období dochádza k rozvoju kultúrneho a športového života. Bola založená telovýchovná jednota „Sokol“, ktorá mala 114 členov. Viedol ju notár Nižňanský. Učiteľ Adamiš a katolícky farár Šandorfi viedli hudobný, spevácky a divadelný súbor. Nacvičovali sa divadelné hry, s ktorými ochotníci vystupovali i v susedných obciach Slovenska i Moravy. Od r. 1922 pôsobil v obci stály lekár. Od roku 1937 sa začína príprava a zbierky na evanjelický kultúrny dom. Tento bol dokončený v roku 1940. V dedine aktívne vystupovala a vystupuje na slávnostných akciách, tancovačkách i pohreboch miestna dychová hudba. Popularitu v 30. a 40. rokoch má i ľudová hudba pod vedením Samuela Kuchárka z Chvojnice. V roku 1926 bola začatá stavba železnice z Nového Mesta nad Váhom do Veselí nad Moravou. Od roku 1919 mala obec telefónnu a telegrafickú stanicu. Od roku 1929 do roku 1933 bola uskutočnená elektrifikácia obce bez kopaníc. Od roku 1935 pôsobí v obci pojazdné kino, ktoré obhospodaroval pán Vondráček. Vo Vrbovciach v tejto dobe pôsobila časť odborníkov – remeselníkov z blízkej Moravy. Boli to pekár, mäsiar, maliar, pokrývač, výrobca tovaru z betónu a pod. V radoch inteligencie bola značná časť obyvateľov českého pôvodu, ktorí museli po vyhlásení tzv. Slovenského štátu odísť. Mobilizáciu v roku 1938 i obsadenie a rozbitie Československa neprijali občania s nadšením. Pretrhali sa dlhodobé zväzky s Moravou. Preto od samého počiatku sa občania zapojili do ilegálneho hnutia. Cez Vrbovce bezprostredne po rozbití republiky prechádzalo veľa utečencov z Čiech a Moravy ďalej do Maďarska, Juhoslávie a cez blízky východ na západ. Ľudia na kopaniciach im poskytovali úkryty a stravu, ilegálna organizácia pod vedením vedúcej pošty p. Vitanovskej a s p. Martinom Patinkom zabezpečovala náhradné cestovné a osobné doklady a pomocou spojok ich prevádzala k ďalším ilegálnym pracovníkom do Senice, kde im boli určované trasy presunu a cestovné lístky. Cez Vrbovce vtedy prešlo okolo 400 občanov, medzi nimi niekoľko generálov, vysokoškolských profesorov, politikov a pod. Významné miesto v odboji zaujímali i pracovníci – členovia ilegálnej českej organizácie „Obrazy národa“ . Jej členkami boli napríklad Maruška Kudeříková, dcéra výpravcu železničnej stanice, pani Skoková rodená Prívratská a pani Šťastná zo Štefanovej. Kudeříková a Skoková sa podieľali na zapálení nemeckej colnice, preoblečené do chlapčenských šiat roznášali letáky vo vlaku i v priľahlých obciach a mestách v okolí. Marušku Kudeříkovú fašisti chytili uväznili a popravili v koncentračnom tábore. V obci žilo do roku 1942 vyše 70 židovských občanov. V tomto roku ich fašisti brutálnym spôsobom za prispenia predstaviteľov vládnej moci Slovenska odviezli do koncentračných táborov. Zachránila sa jedine rodina Wolnerovcov, ktorá sa celú vojnu ukrývala a Dr. Steiner s dcérou. Títo po vojne odišli do Izraela. Významné miesto v dejinách obce zaujíma zahraničný odboj a hlavne Slovenské národné povstanie. SNP sa zúčastnilo vyše 50 občanov. V povstaní padli: stotník ing. Martin Mareček /nar. 1912/, des. Juraj Valúch /1922/, voj. Samuel Praženka /1909/, voj. Ján Bajza z Chvojnice /1922/ , voj. Tomáš Mareček /1923/ , voj. Ján Horňák /1922/. Okrem týchto v bojoch o oslobodenie Talianska zahynul aj člen partizánskej brigády p. Bjelka. Po dobu vojny zahynul pri páde lietadla i americký občan Harry Eddy z mesta  Valley z Kalifornie. V bojoch o oslobodenie obce, ktorá bola oslobodená 11. apríla 1945 padlo 13 príslušníkov rumunskej armády a jeden príslušník Červenej armády. Počas prechodu fronty padli i traja miestni občania a to pán Sládeček, Valúch a pani Balážová.