Ľudová architektúra
Ľudová architektúra Vrboviec bola poznamenaná viacerými vplyvmi historického vývoja.V počiatočnom vývoji osídlenia zrejme boli na územie chotára prenesené prvky drevených stavieb cestou prisťahovalcov z radov husitov. O tom svedčí i stavba prvého dreveného kostola. Neskoršie ovplyvňujú ľudovú architektúru kolonisti z Nemecka, ktorí sa usadili vo väčšom počte v susednom Sobotišti, ale ich prítomnosť bola i na území Vrboviec. V období 18. a 19. storočia sa prenášajú niektoré prvky zo susednej Moravy. Spočiatku väčšina domov bola stavaná tzv. nabíjanicou. Jedná sa o technológiu, kde sa do zeme vybudovali základy domu z kameňa a potom sa do drevených posuvných „kaziet“ sypala hlina s posekanou slamou a vetvami – prútmi, polievalo sa to vodou a drevenými tĺkmi utlačilo. Neskoršie túto technológiu nahradila výroba hlinených tehál. Jednalo sa o stavbu trojdielneho komorového pôdorysu, kde v prednej časti bola veľká izba, potom sa nachádzal pitvor / budúca kuchyňa/ s otvoreným ohniskom a tretia miestnosť bola buď komora, sklad pre obilie, okopaniny a pod. alebo maštaľ pre dobytok. Spočiatku bol vstup riešený zboku do pitvora /kuchyne/. Aby sa zamedzilo priamemu chladu zvonku, bol okolo vstupných dverí budovaný murovaný výstupok / pilier/. Tetno bol asi prenesený z moravskej ľudovej architektúry, tzv. ŽUDRO. V pitvore bol široký komín s otvoreným ohniskom, kde sa na trojnožke v liatinových a medených nádobách varilo. Neskoršie otvorené ohniská nahradili kachlové alebo kovové pece s rúrou a v izbách boli kachlové kamná, ktoré boli vyhrievané teplým vzduchom z pece z kuchyne. Mimo to bol v pitvore / kuchyni / otvor do pece na pečenie chleba, ktorá prechádzala do izby. Na takýchto peciach spravidla spávali deti. Radový dom mal sedlovú strechu s uzatvoreným vikierom / vstupom/, cez ktorý sa na povale ukladalo seno ako krmovina pre dobytok. Bola to i výborná izolácia proti chladu v zime. Strechy boli väčšinou pokryté slamou, tzv. „doškami“. Boli to viazaničky rovnej slamy, mlátenej cepami. Šindeľ z dreva sa u nás takmer nevyskytoval. Neskoršie boli slamené strechy nahradené buď lámanou bridlicou /šifrom/, eternitom a hlavne pálenou krytinou / škridľami z pálenej hliny/. V 18. a 19. storočí bohatší občania po vzore habánov, /zrejme architektúra prenesená z Nemecka/ si stavali domy s nižším jedným poschodím, tzv. výškou. Väčšinou takého domy vlastnili remeselníci /mlynári využívali „výšky“ ako sklad obilia, vreciari-pytlikári tkali plátno a šili pre mlynárov vrecia, sitári – výrobcovia sít pre mlyny i pre domácnosti/. Na dedine sa väčšina hospodárskych budov ako chlievy, maštale a stodoly stavali z kameňa alebo z hornej časti z nepálenej hliny. Obloky boli menšie, členené na 6 tabuliek skla, spravidla dvojité, vnútorné či vonkajšie. Medzi oblokom sa pestovali kvetiny. Strechy boli väčšinou pretiahnuté so širším odkvapom vpredu i zo vstupnej strany, kde bol vybudovaný z plochých kameňov široký násyp. Domy sa natierali vápnom spravidla s modrým odtieňom a pri zemi z 20 až 30 cm tzv. „obrovnávkou“ buď tmavomodrej alebo okrovej farby. Niekde sa tieto vyskytovali i okolo oblokov. V izbách bola hlinená podlaha vymazaná blatom s plevami. Typickým rysom ľudového staviteľstva v obci hlavne pod vplyvom vysokého počtu obyvateľov /v 18. a 19. storočí okolo 6000/ boli spoločné dvory a niekoľko obytných domov za sebou. Tradičné ľudové staviteľstvo vďaka využívaniu prírodných danností bolo neoddeliteľnou súčasťou krajiny a to ako výberom materiálu tak i konštrukčnou a funkčnou skladbou. Ľudové staviteľstvo bolo odrazom kolektívnej skúsenosti. Dotváralo citlivo celkový ráz obce, hlavne v predchádzajúcich storočiach.